Osobnosti českých virtuózov kontrabasu sú veľkou studňou inšpirácie. Ich skladby nám hovoria o tvorivých dušiach, vnútornom emocionálnom svete a pohľad na ich životné osudy nám sprítomňuje nesmierne nadšenie, neutíchajúcu aktivitu, oddanosť vysokým umeleckým cieľom a hudobným snom. Sú hodné obdivu a nasledovania. Mladý František Simandl, rodák z Písku, bol dieťa od mala nadšené hudbou. Výborne spieval a hral na husle. Na Pražskom konzervatóriu ho šťastnou náhodou pri- jali na hru na kontrabase a už pri výročných skúškach v roku 1859 sa prezentoval „zvlášte výtečne“.Simandl bol v pravom slova zmysle veľmi slávny, patril nepochybne k najprominentnejším osobnostiam svojho odboru v Eu- rópe. „Dosáhl, po čem v dětském srdci zatoužil a dobyl si jména umělce světového.” spomína jeho osobný priateľ V. Vaněk. I keď prakticky všetky Simandlove profesné úspechy sa spájajú s nemecky hovoriacimi krajinami, bol celoživotne veľký vlastenec. Slovanskú dušu a rozmer nostalgie za domovom nesmierne cítime v jeho lyrických témach. Zároveň si mimoriadne ctil Wagnera: „U mne jest napřed Bůh a pak hned přijde Wagner!”, hovoril otvorene Simandl, pravidelný prvý kontrabasista Wagnerových Bayreuth Festspiele. Dobové recenzie hovoria, že Simandl hral „nevyrovnatelným způsobem”, jeho virtuózne majstrovstvo „sáhalo do epochy velkolepých geniů Paganiniho a Liszta“ a dôkazy jeho umenia „by byly i nejvíce blaseovaného hudebníka do nej vyššího nadšení přivedly.” Poetické slová obdivu získavala jeho bravúrna technika: „Posluchač opravdu žasne, naslouchaje obtížným pasážím, při nichž prsty na strunách i smyčec bleskorychle se kmitají, zatají dech, slyše lahodné flageoletty jako stříbro znějící a kantileny, o nichž by věřil, že jsou hrány na všech možných nástrojích… ”. A vyzdvihovala sa aj umelecká stránka jeho hry: „Jak jásaly jemně ty tony v nejvyšších polohách, jak rozbouřily se struny jakoby v hrozném hněvu a zase jak mírný zvuk až do melancholických fiagioletů vyzníval v nejjemnějším pianissimu.” Simandlov Koncert pre kontrabas a orchester (klavír) A dur op. 75 bol vydaný v roku 1881 s dedikáciou Gustavovi Láskovi. Dnes je raritou, v dobe Simand- lovho života však patril do repertoáru mnohých skvelých interpretov. Hrával ho pravidelne aj Vojta Kuchnyka, Adolf Míšek a samozrejme autor sám. V zámorí bol interpretom tohto diela virtuóz Václav Jiskra, absolvent Simandla, člen Pittsburgh Symphony Orchestra (1904-1908) a Chicago Symphony Orchestra (1908-1949). Majestátny, hrdinský i secesne noblesný Simandlov Koncert je jedným z technicky najnáročnejších v kontrabasovom repertoári vôbec. V istom zmysle je to symfónia pre kontrabas, keďže autor akoby implementoval do sólového kontrabasového partu všetky nástroje orchestra. Predstavuje reprezentatívnu, nablýskanú pre- hliadku kontrabasovej techniky predchnutú „dôstojníckym” duchom a rozoznievajúcu nád- herné lyrické pasáže a expoldujúce triumfálne finále.

Gustav Láska preslávil české kontrabasové umenie pôsobením v Nemecku a vybudoval si v Európe renomé s hodnotu zlata. „Z žijících ale nejznamenitějším, nejgeniálnějším jest Gustav Láska, komorní virtuos ve Zvěřině,” píše v roku 1905 M. Chop. A superlatívy na jeho adresu nemajú konca: „Co vykonal jako sólista a dosud koná, může oceniti jen ten, kdo jej slyšel. V způsobu, jakým on zachází s basou, je i pro hudebníka mnoho nepochopitelného. V jeho rukou stává se kontrabas violoncellem, z nějž vykouzluje nejněžnější kantilénu ve všech polohách… Akordy dvojzvuké, trojzvuké, skvělé kadence perlí se pod jeho rukou, a ohromným objemem 5 až 6 oktáv vládne on s takovou báječnou lehkostí.. Láska jak bravurní hrou tak i obdivuhodnou kantilénou slaví triumfy…”. Jeho tón nazývali „milozvučným”, technickú bravúru „dosud zde neslýchanou”. Stavali ho vyššie nad veľkého Bottesiniho a do- konca vraj “již Liszt, Haif a prví mistři uznali nadání českého virtuosa a poctili jej přátelstvím svým.” V domovine bol tak známy, že noviny špeciálne oznamovali, keď prišiel na letnú dovolenku do Prahy. Excentrický Koncert D dur pre kontrabas a orchester (klavír) G. Lásku je venovaný Vendelínovi Sládkovi, profesorovi kontrabasu Pražského konzervatória. Tlačou bol vydaný v roku 1892, ale je určite mladšieho dáta, pravdepodobne vznikol okolo roku 1877. V ro- ku 1891 novinová recenzia hovorí: „V koncertě p. Láskově jsou vedle krásně znějících též velmi nesnadné motivy, jež může jen ryzí umělec v nejlepším toho slova smyslu virtuos- ností svou přemoci. Vedle četných ovací, jež mu činilo obecenstvo, byl slavnému umělci podán vavřínový věnec.” Hudobne je Koncert exaltovaný, výbušný, nerozpakuje sa vystaviť na obdiv všemožné virtuózne divy a takpovediac nenechá na kontrabasových technikách nitku suchú. K mužnej búrlivosti stavia do poetického kontrastu citlivú lyriku a v Adagiu priam maľuje romantickú krajinu srdca. Vo jednočasťovej forme a mnohých virtuóznych špecialitách je Koncert Lásku veľmi blízky o mnoho rokov mladšiemu Koncertu S. Kusevického. Nemôže byť pochýb, že Kusevickij Láskov koncert poznal a zjavne aj obdivoval, keďže sa nim nechal tak hlboko inšpirovať. Sám Láska svoj exkluzívny koncert hral v roku 1892 aj za oceánom – v Rochestri (NY) a slávil „v Americe skvělé triumfy, jsa všude neobyčejně oslavován.” Dirigentom tohto uvedenia bol Anton Seidel, oslavovaný wagnerovský špecialista, dirgent najväčších svetových scén a veľký propagátor českého umenia v zámorí.

Jan Geissel bol verným dedičom českej kontrabasovej tradície. Pôsobiac umelecky v Štrasburgu sa nestal široko známym vo svojej domovine, no jeho nástrojovo efektné a sofistikované skladby sa plne presadili v koncertných programoch aktívnych interpretov minulosti a tešia sa náklonnosti kontrabasistov do dnes. Hrával ho samozrejme aj veľký bard V. Kuchynka. Koncert A dur pre kontrabas a orchester (klavír) op.32 J. Geissla je nesporne najkomplexnejším dielom autora. Pestrosťou hudobnej palety má ambíciu dotknúť sa najoslňujúcejšej veľkoleposti aj najjemnejšej idylickosti. Svojráznym prvkom je však vtip a humor Geissla. Hrá sa s interpretom i poslucháčom na pomyselnú scho- vávačku, navnadí na čarovnú poetiku, aby nás šibalsky prekvapil bezstarostnosťou, stavia veľké dramatické plochy, aby im mohol dať samopašne odľahčenú pointu. Kontrabas je v Geisslovom Koncerte iskrivý, burácajúci, oslňujúci aj dokonalo introvertný, rozjímavý. Jedinečnou obsahovou krásou oplýva pomalá časť, ktorá markantne pripomína Husľový koncert Čajkovského. Keďže aj tretia časť má neprehliadnuteľnú východoslovanskú melodiku, ukazuje sa, že Geissel svoj Koncert písal v období nadšenia ruskou hudbou. Pravidelným interpretom Geisslovho Koncertu v kontexte slovenskej hudobnej histórie bol člen SOSR a SF J. Piáček, český kontrabasista pôsobiaci celoživotne na Slovensku a veľký ctiteľ umenia V. Kuchynku.

Hlad Františka Černého po kontrabasových podnetoch nevyhasol absolvovaním Pražského konzervatória. Nasmeroval svoje kroky ku kontrabasistovi a skladateľovi V. F. Vermistovi do metropoly Francúzska a doma si Černého priatelia v roku 1886 mohli prečítať: „Vyznamenaný v cizině. Pan František Černý, umělec na kontrabas, jenž za příčinou zdokonalení se odešel na konservatoř pařížskou, vystoupil jakožto člen filharmonické společnosti Lamoureuxovy v Paříži v koncertě, v němž udílely se ceny, a odměněn byl druhou cenou. Mladistvý umělec, jenž pochází z Pardubic, absolvoval předloni konservatoř.“ Beh času a udalostí Černého v roku 1890 vrátil do Prahy, najprv na stoličku prvého kontrabasistu Orchestra ND a od roku 1900 na kreslo profesora svojej alma mater – Pražského konzervatória. Bol uznávaný ako popredná odborná autorita, vyhľadávaný pedagóg, citlivý kontrabasový skladateľ a pôsobil aj ako predseda spolku Českej filharmónie. Česť mu robili nie len jeho vynikajúci absolventi ale aj metodicky znamenite prepracovaná kontrabasová škola: „Na úspěch svého díla, jehož v kruzích odborných tak jednomyslně dobylo, může býti autor, český výkonný umělec vzácné seríosnosti, hrd“, napísal B. Lvovský. O kompozíciách Černého dobová tlač hovorí v sympatickom a prajnom svetle: „Hráčům skýtají vesměs vděčná čísla, dobře se hrají a — což jest zvláštní jich předností — velmi dobře znějí. Skladby ty obsahují mnoho i harmonicky zajímavého a zvláště rytmus —- živý rytmus na místech vzrušených, ukazuje dobrý základ talentu skladatelova. Největší předností jich jest, že pohybují se vesměs v proudech hudby ušlechtilé; nelze proto autora nikde kárati z nějakého ústupku neb laciného efektu. Myšlenkový obsah zvláště jeho náladových skladeb není slabý, někdy nasazuje i takové tóny, které mají i dosti dramatického života. Úzkostlivě vyhýbá se pak pouhé frásovitosti bezpáteřné a neumělecké.“ A tieto slová z roku 1907 nestratili na platnosti ani dnes, o viac ako sto rokov neskôr. Koncert č. 4 e mol pre kontrabas a orchester (klavír) F. Černého je dielo magnetizujúceho emocionálneho náboja. Podľa rukopisu bol dokončený 22. 11. 1926 v Prahe a je pravým skvostom kontrabasovej literatúry 20. st. so sugestívnym hudobným jazykom. Sólovému kontrabasu dáva obrovský priestor melodickej expresivity vo všetkých odtieňoch od dravej a vášnivej cez melancholickú a snívajúcu k nespútanej a energickej. Spolupráca kontrabasu a klavíra (orchestra) v jed- noliatom hudobnom toku je nesmierne zomknutá až dialogicky prepojená. Množstvo kontrabasových recitatívnych pasážií je nositeľom dra- matických rečníckych otázok sólistu.

Vojta Kuchynka, ktorého „nedostižné výkony uvádějí posluchače v opravdový úžas“, bol „nepopiratelně na svém nástroji jedinečný unicum”. Rozsah jeho koncertnej činnosti bol čo do rozsahu aj obsahu v kontexte jeho doby bezkonkurečný. Počas svojich vyše 600 koncertných výstupov uviedol na pódiách bezpočet vlastných bravúrnych kusov, transkripcií a množstvo českej kontrabasovej literatúry. Na Národopisnej výstave československej v Prahe (1895) hral až trikrát ako sólista svoju vlastú Elégiu pre kontrabas a orchester. Na prominentnom Koncerte Spolku český žurnalistov v Ru- dolfíne (1901) uviedol vlastné Fantázie na Tann-hausera a Fausta. Hrával na českých pódiách so slávnym Českým kvartetom. Účinkoval dokon- ca na koncerte k 50-výročiu úmrtia Chopina (1899). Lidový koncert pri príležitosti osláv príchodu prezidenta Masaryka do vlasti (1918) sa hrdil účinkovaním „našeho Kubelíka na kon- trabas“. A to je len zlomok z jeho nevídaných aktivít. „V panu Kuchynkovi seznali jsme virtuosa na kontrabas, jakých mnoho se nerodí a ne- vyspěje. Ten jeho nástroj — ne právě poetický — v jeho rukou jakoby byl přečarován: housle, viola, cello, ba i nástroje dechové — hádal bys spíše, a nevěříš sluchu, vnímaje výšku a barvu tonů, a nevěříš oku, sleduje bravurní skoky a passáže… Mnoho výkonných umělců na kontrabas ovšem těchto jeho skladeb asi interpreto- vat nedovede.“ Ako skladateľ je Vojta Kuchynka autorom viac ako 140 opusov a „ví, co dovede zapalovati“. Jeho hudba je ako ́památeční ́ kniha z rodinnej knižnice, ktorej strany majú vôňu storočia. Keď ju vezmete do rúk a oprášite prach, očarí vás hĺbka obsahu a energia osobnosti, začítate sa do života tak dávneho, však do života vznešenému hudobnému krásnu i vášni a úprimnosti srdca tak oddanému. Z jeho skladieb sa mnoho dozvedáme o ňom samom, o bezprostrednej a komunikatívnej melodikkej inšpirácii, dokonalom poznaní kontrabasu, o vysoko citlivom zmysle pre súznenie komorných spoluhráčov, no zároveň aj jeho gentlemanskej elegancii, vrúcnosti, interpretačnej bravúre a originalite.

Poetické Andante a vrúcna Dumka dýchajú melachóliou a nostagiou. Dramatická Slovanská rapsodie je bravúrnym virtuóznym kusom. S napínavým a rapsodickým dejovým spádom rozvíja rôzne slovanské motívy a necháva sólový kontrabas svietiť v interpretačných výšinách. Romanza pre kontrabas a harfu mala premiéru na Národopisnej výstave českoslovanskej v Prahe v roku 1895, kde zaznela až tri krát. Prvou Kuchynkovou spoluhráčkou – interpretkou harfového partu bola Josefína Šipánková. Dielo ako nástrojová špecialita a hudobne čarokrásny kus zaznievalo v autorových recitáloch opakovane. Duetto pre kontrabas, husle a klavír Kuchynka na svojich koncertoch s úspechom a priazňou pub- lika často uvázdal. Je to pôvabná komorná miniatúra, “kde slyšeti, jak různé nástroje s melodickou invencí se krásně k sobě pojí.” Dvojkontrabasové duo České národné piesne sa priam vyžíva v kontrabasovej nástrojovej farbe a s umom a citom rozoznieva piesňové nápevy. Dielko nepochybne napísal pre seba a svojho mladšieho brata – kontrabasistu Františ- ka Kuchynku, ktorý sa s veľkými úspechmi ako Frank Kuchynka uplatnil v USA. Koncert pre kontrabas a klavír v prvej verzii vytvoril Kuchynka ako absolventské dielo štúdia kontrabasu u V. Sládka sa objavuje v Kuchynkových koncertných programoch od roku 1890 až do 1923. Bol uvádzaný aj ako „Grand Concert“. Je to dielo, ktoré Kuchynka veľa, rád a vždy s obrovským úspechom hral: „přednesem své vlastní skladby, zajímavého to koncertu pro kontrabas s prův. klavíru, vzbudil pravý úžas. Pokročilost techniky na tomto ohromném nástroji jest neobyčejná. Skladba páně Kuchynkova jest přeplněna obtížnými pasážemi, dvojhmaty atd.. a to vše překonává virtuos s takovou lehkostí, že skorém byste ani nevěřili svému zraku a sluchu. V polohách vyšších zněl nástroj jako violoncello. Panu Kuchynkovi přísluší v pravdě jméno jednoho z předních virtuosů na kontrabas.” Kuchynka však zároveň počas svojho života dielo opakovane cizeloval a nepochybne aj konzultoval s A. Dvořákom, svojim pedagógom kompozície. Dochovaný rukopis po revízii nesie datovanie 1921. Kompozíciu z mladosti Kuchynka vyšperkoval vlastnými interpretačnými skúsenosťami a zrelým hudobným názorom. Dovolíme si tvrdiť, že najmä druhá časť Koncertu nesie výraznú pečať hlbokej životnej reflexie.

(Xénia a Filip Jaro, Bratislava, január 2022)